Kontrola

Aspoň tak mi to hovoria "vyliečení", ktorým raz za tri mesiace oznamujú, či sa držia. Akosi som si odvykla od tých pocitov zovretého žalúdka a hrdla a tichej meditácie na upokojenie a akceptáciu zlej správy. Vypadla som z toho. Veľmi rada.Tento týždeň ma čaká ďalší ortieľ. A bojím sa sklamania. Asi tak silno ako dúfam v priaznivé výsledky. Viem, že nespadne svet, ak to nebude dobré. Nespadol ani predtým. A vtedy to bolo skutočne zlé. Ale už som si akosi zvykla na dobré správy, priberanie na hmotnosti aj sebavedomí. Na pohodu a "normálny" život. Mám spolupacientov, ktorí žijú už viac ako dvadsať rokov tak, že ich rok je rozdelený na šyri kontroly. Každé tri mesiace. Akceptovali to, naučili sa s tým žiť. A sú vďační. Lebo sú príbehy bez trojmesačných kontrol, bez života, príbehy s nulovou nádejou. Ničota.Svoj pobyt na svete si ľudia pre vlastné potreby rozdeľujú rôzne. Pred a po škole, pred a po svadbe, pred a po deťoch. Niektorí si ho rozdelia na pred a po kontrole. A tí šťastnejší z nich pred a po rakovine.Dá sa žiť aj od kontroly po kontrolu. Verím tomu, lebo vidím príklady. Asi sa dá zredukovať strach a napätie. Dá sa zvoliť aj prístup, že je vlastne fajn, že ma každé tri mesiace vidí lekár. Pre každý prípad. Veď kto zo "zdravých" je taký úzkostlivý, aby si na tú preventívku zašiel.Vždy sa nájde niečo neodkladnejšie.Nechcem tu vyplakávať, lebo by to bolo melodramatické a prázdne. Každého niečo dôležité čaká. Možno už dnes. Faktom ale je, že by som už tú kontrolu chcela mať za sebou. Ako všetci vieme, čakanie je najhoršie.