Lila

Autor: Jana Shemesh | 13.3.2012 o 14:16 | (upravené 13.3.2012 o 14:23) Karma článku: 25,02 | Prečítané:  4887x

Toto je príbeh svokry mojej priateľky. Príbeh o lekárke, ktorá sa musela rozhodnúť, aké budú posledné dni jej onkologicky chorého manžela.

Lila je zástupkyňa primára na nefrológii v jednej z najväčších izraelských nemocníc. Keď pred takmer 40 rokmi prišla z Ukrajiny, nevedela ani slovo po hebrejsky a jediné, čo mala, bol v Izraeli nepoužiteľný diplom zo sovietskej lekárskej fakulty. A ešte svojho Ivana. Do piatich rokov mu porodila troch synov a začala ako sekundárka v malej nemocnici. Ivan pracoval ako účtovník pre viacero kibucov a prakticky vychovával deti, lebo jeho práca bola flexibilnejšia ako jej. Pred desiatimi rokmi mu začali zlyhávať obličky. Skončil na dialýze. Bola to Lila, kto ju naordinoval a kto na ňu dohliadal. Ivan dialýzu niesol ťažko, bol popudlivý, terorizoval ich dospelé deti, vnúčatá sa ho báli. Pred piatimi rokmi sa zrútil s bolesťami brucha. Nebolo to slepé črevo ani prasknutý vred, bola to rakovina žalúdka. Po operácii a liečbe, ktorú komplikovali jeho choré obličky, sa celkom spamätal. Na pol roka. Potom sa mu pohoršilo. Zostal v nemocnici. Po pár mesiacoh sa onkológovia zhodli, na tom, čo Lile bolo jasné už dlho. Ivanova rakovina sa nedala liečiť a na onkológii už nemal miesto. Odporučili jej hospic. V hospici jej ale povedali, že ho zoberú, ale sama si bude musieť zabezpečiť jeho prevozy na dialýzu, lebo oni také vybavenie a personál nemajú. Ivan mal vtedy 52 kíl a bolelo ho aj už otvorenie očí. Dialýzu potreboval prakticky denne. Znamenalo to odvoz a dovoz sanitkou, niekoľkohodinové ležanie na dialyzačnom oddelení. Potom ešte prichádzala do úvahy súkromná klinika. To boli ale obrovské peniaze. S rovnakou koncovkou ako v hospici. Možno by len dlhšie trvala. Lila je žena racionálna a jej synovia tiež. Vyhral hospic. Skúšali to s vozením na dialýzu desať dní, potom Ivan sám povedal, že už nechce. O tri dni zomrel. Keď mi to kamarátka rozprávala, bola som rozhorčená. Považovala som Lilino rozhodnutie za hrozné, sebecké a odporné. Aj keď neurobila nič, čo Ivan nechcel. Ale čo keď už nebol pri zmysloch? Potom som ju stretla. Ako lekárku. Bola veľmi pohodová, priama a vyrovnaná. Vedela, že píšem tento blog a sama si začala o Ivanovi. Lila mi povedala, že sa rozhodla, že myseľ lekárky je predsa len jasnejšia ako manželky. A tak myslela a konala ako lekárka. Aby, keď už nemôže pomôcť, aspoň nepredlžovala bolesť. Potom keď Ivanova bolesť pominula, plakala ako vdova a pýtala sa, ako to často býva, či tá lekárka predsa len nemohla urobiť viac. Aj keď vedela, že nemohla.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Spasí nás univerzálny základný príjem?

Stroje a automatizácia prinesú v budúcnosti stratu polovice pracovných miest. Spolu s tým príde ešte väčší hnev ľudí bez práce. Bude to znamenať pád demokracie?

AUTO

Nie v každej hmle treba zapnúť hmlovky

Predné a zadné hmlové svetlá plnia rôzne funkcie.

ROZHOVOR

Zosnulá Jaroslava Blažková: V Kanade som žila náhradný život

V tomto smutnom svete treba vyhľadávať jagavé momenty.


Už ste čítali?