O modlení a Božích daroch

Viem, že veľa ľudí s mojou definíciou modlitby nestotožní. Sú ľudia, pre ktorých je modlitba chlieb každodenný. A sú ľudia, čo sa modlia nielen vtedy, keď im tečie do topánok. Na onkológii stretávam veľa pobožných židov. Modlitebné knižky čítajú prakticky stále. V čakárni pred procedúrami, v miestnosti v ktorej sa oddychuje po rádioterapii, v nemocničnej kaviarni. Modlia sa pacienti, aj tí, čo ich sprevádzajú. Minule som sa dala do reči s jednou nábožnou ženou v mojom veku. Prekonala rakovinu prsníka a prednedávnom jej diagnostikovali rakovinu vaječníkov s veľmi nepriaznivou prognózou. Viem, že ľudia z jej prostredia nemajú pochybnosti o Božích zámeroch, alebo ich aspoň verejne nedávajú najavo, ale aj tak som sa jej musela opýtať, či niekedy o Bohu nepochybuje. Lebo ja sa v návaloch zlosti, sebaľútosti a strachu tomu tam hore dávam najavo, že ma teda pekne štve a to, čo pre mňa naplánoval, je príliš ťažká skúška. A potom ho znovu prosím, aby mi ešte raz pomohol. Presne ako dieťa, čo najprv odmieta mamimu ruku a potom, keď spadne a odrie si koleno, prvé čo cez slzy krčí, je mama. Prekvapilo ma, že táto nábožná žena, ktorej deň je vyplnený modlitbami a rituálmi, horlivo prikyvovala, keď som jej opisovala ako komunikujem s Najvyšším. Povedala, že aj ona to tak občas cíti a že aj hnev a pochybnosti sú Boží dar. V ten deň, hoci som opäť dostala zlé správy, som nebola zádrapčivá ako obyčajne a neopýtala sa jej, či je aj rakovina pozornosť z najvyšších miest. Lebo posledné mesiace ma naučili, že môj život je aj o rovnováhe. O veľa som prišla, ale rovnako veľa som dostala.Presnejšie asi bude, že som sa naučila vidieť ako veľa dobrého dostávam. A to sa pritom strašne málo modlím.