Dvora

Dvora ale bola iná. Postupovala systematicky, veľa neblúznila o tom, aký je život fajn, že nám stavia prekážky a netvárila sa, že je požehnaním, že ochorela. Lebo aj takí masochisti sa nájdu. Mala takmer šesťdesiat rokov, keď ochorela. Dnes má 75, za sebou štyri nebezpečné operácie (jednu, unikátnu opísanú vo všetkých izraelských učebných textoch pre onkologických chirurgov), 12 kôl chemoterapií (keď začínala boli vedľajšie účinky oveľa citeľnejšie ako dnes), ožarovania a ešte dve menšie mozgové príhody nesúvisiace s rakovinou, ale komplikujúce jej liečbu aj celkový stav.Dvora chodí posledné dva roky medzi pacientov a rozpráva svoj príbeh. Pomaly, tichým hlasom odstrihnutým od emócií a pátosu. Nie je to žiadna hrdinská epopej. Je to nepoetický opis hrstí plných odporných liekov, sĺz jej dcéry, keď na lopatku znovu a znovu zmetala Dvorine vypadané vlasy, oživovacích akcií lekárov, keď im odchádzala na operačnom stole a nekončiacich zlých správ. Dvora nikomu nehovorí, že to čím prešla z nej urobilo silnejšieho človeka, že to bola výzva, nepoužíva ani obľúbený termín boj s rakovinou. Hovorí o dobrých a zlých dňoch, ktoré plynuli, až prešlo 15 rokov. Keď sa jej jeden z pacientov opýtal, ako to dokázala. Povedala len: žila som s tým, čo som dostala. Nič viac a nič menej.