Krupobitie

Introverti sa ešte viac schúlili do seba. Sedeli na kraji kresiel a modlili sa, aby sa ich zase niekto neopýtal, čo a ako. Extroverti jastrili očami a hľadali si nové obete, či v lepšom prípade spolupáchateľov na debaty o chorobe, liečbe, doktoroch a všeobecne o politike a chode sveta. Ja v poslednom čase oscilujem medzi intro a extro a tak mi revitalizácia parku prišla nevhod/vhod, podľa toho v akom móde som ráno otvorila oči. Určite platí, že som sa začala viac obzerať okolo seba. Nedalo sa tomu vyhnúť, lebo lavičky boli preplnenejšie ako zvyčajne, nebolo možné ísť sa nadýchať vzduchu do parku, prejsť sa, schovať sa do seba a pred druhými. A opäť mi udrelo do očí, koľko nás tam je. Že nás je akosi priveľa. Všimla som si, že tam sedí mama Rutkinej kamarátky z baletu a že ten jej asketický zostrih a vrecovité šaty, čo jej visia na útlom tele nie sú módnym módnym manifestom, ale pokusom o vzdor alebo snahou zakryť to, čo je čoraz zrejmejšie. Zaregistrovala som pani, ktorá často so mnou cestuje autobusom do nemocnice. Predtým by som prisahala, že je sestrička na detskom. Má milú tvár, stále sa usmieva na každé dieťa v autobuse a vrátnika vždy zdraví ako starého známeho. Nie je sestrička, je pacientka a do vestibulu ju vohnala revitalizácia parku. Je nás tam mnoho. Viacerí sú nervózni z toho, že pri čakaní na to, kedy im dotečie infúzia, sa nemôžu pozerať na zeleň a kráčajúce davy ale len na utrápené tváre. Je to ako v zrkadlovej sieni. Aj my by sme potrebovali revitalizovať. Lebo nás otĺklo krupobitie.