Ako sa má dnes pani s krátkymi vlasmi?

Neviem jeho meno, hoci ho stretávam už mesiace. Oslovuje ma pani s krátkymi vlasmi. Zbiera riady v nemocničnej kaviarni. Ťarbavo, pomaly, ale nadšene. Len odhadujem koľko má rokov, lebo v jeho tvári zamrzlo detstvo. Hoci telo ukazuje na dospelého muža blížiaceho sa k tridsiatke. Má Downov syndróm. Moja lekárka, s ktorou občas sedávam na káve, hovorí, že ľahšiu formu. Znamená to, okrem iného, že je neuveriteľne spontánny. A detsky dobrý. A snaživý. Aj dvadsaťkrát sa príde spýtať, či už môže odniesť zo stola. Utiera aj najmenšie zrnko cukru. A každému opakuje, nech ho žehná Boh. Je veriaci, nosí jarmulku.Asi tuší, že zákazníci v kaviarni nie sú "bežní". Vypytuje sa, či boli na operácii a nezabudne poželať zdravie a ešte raz to Božie požehnanie a že sa netreba báť, lebo Boh každého stráži. Cituje tak slová známej detskej izraelskej piesne. Niekedy nerecituje, ale spieva. Niekedy zákazníka aj pohladká. Mohlo by to byť otravné, ale prekvapivo nie je. Viem, že niektorí pacienti sú smutní, keď nie je v práci. Aj ja ho rada vidím. Máme taký rituál. On sa opýta, ako sa má pani s krátkymi vlasmi, zaželá všetko najlepšie a potom strategicky postáva pri mojom stole a čaká, či zjem čokoládku, ktorú servírujú ku káve. Nezjem. Nechám mu ju. Vrhne sa na ňu s nefalšovanou maškrtnosťou, ako to robievala moja dcérka, keď bola mladšia. Už to nerobí a niekedy mi je ľúto, že o tú spontánnosť pomaly prichádza.Tohto muža neopustí nikdy. Je to dar a je to prekliatie.