Ležalo tam asi päť dospelých. Chlapcov príchod mal zvláštny účinok. Videla som, že tak ako ja, aj ostatní od neho odvracajú zrak. Na onkológii sa u väčšiny ľudí ešte prehĺbi potreba diskrétnosti a neuvádzania ostatných do rozpakov. Ešte viac sa rešpektujú zatiahnuté závesy okolo lôžok a pacienti v ošetrovni zrazu začínajú debatovať o počasí, keď niekto plače, zvracia alebo sa pýta lekára, ako to s ním vyzerá.
Ten chlapec mal veľké okuliare a veľmi múdre oči. S mamou sa rozprávali o dinosauroch, počítačových hrách a policajtoch. Hovoril rozumne, evidentne to bolo dieťa, ktoré veľa číta a ktorému sa rodičia venujú. Keď odchádzal, zaželal všetkým pevné zdravie.
Minulý týždeň som pozerala správy a ten chlapec sa v nich objavil. Volá sa Josef a ukazovali ho v reportáži o tom, ako sa splnil jeho sen a strávil celý deň s policajtmi. Dostal policajtskú čiapku, previezli ho na lodi pobrežnej stráže, hral sa s policajným psom. A všetko komentoval.
Jasné, že takéto príspevky sú tak trochu PR pre policajtov a vždy sú na hrane dobrého vkusu a vždy sa nájde niekto, komu sa nepáčia, hlavne ak sú podfarbené istým typom hudby. Josef však silou svojej osobnosti pochybnosti zmazal.
Sú veci, ktoré nemôže zmanipulovať ani kamera, ani strihač, ani redaktor. Sú veci, ktoré sú pravé aj v na milimeter vypočítanom svete. Nadšenie, viera, pokora a múdrosť tohto chlapca k nim patria. A je jedno, či ho stretnete naživo alebo sa naňho dívate v televízii.