Hoci si často vypočuje aj výčitky spôsobené bolesťou, pocitom straty či pochopiteľnými otázkami, prečo to tí iní s rovnakou diagnózou zvládli a ten/ tá ich nie. Vtedy nezaberá ani vysvetlenie, že rovnaká diagnóza nemusí nič znamenať, dokonca ani rovnaké lieky, ba ani lepšie lieky. Nepomáha logika, štatistika ani fakt, že sú veci a stavy, na ktoré medicína stále nemá.
Minule som sa jej pýtala, prečo to robí. Odpovedala, že to považuje za svoju povinnosť, za prejav úcty k zomrelému aj pozostalým. Napriek tomu, že jej je to niekedy zaťažko. Napriek tomu, že sa občas na ňu škaredo pozerajú. Veď často bola poslom len a len zlých správ a pri konci už nemohla dávať ani nádej. Jej prístup sa mi zdá statočný a obdivuhodný.
Lebo to nie je bežné. Ľudskosť a úcta k pacientovi nie sú automatické. Veď sama som zažila onkológa, ktorý sa mi nevedel pozrieť do očí a keď mi po liečbe pravidelne vybehol tlak na 160, označoval to sarkasticky za drobný problém, z ktorého ja robím vedu.
V porovnaní s ním (inak je to vynikajúci odborník, ktorému som napriek všetkému nesmierne vďačná) sa mi moja doktorka javila ako niekto z iného sveta. Ako niekto, kto dosahuje rovnako dobré (aj keď na onkológii je to ťažké) výsledky ako jej kolegovia, ale nestráca pritom ľudskosť. Lebo zostáva do konca.
Konce na onkológii už zväčša nebývajú o medicíne, ale súcite, láskavosti, snahe uľahčiť a vyhovieť. Na konci je človek strašne sám. A je fajn, ak je pri ňom, čo najviac ľudí.