Áno, hovoria to iste zaobalenejšie, ale nič to nemení na krutosti oznámenia. Navyše nie každému to stihnú povedať a nie každý si to vypočuje v takom stave, ktorý mu umožňuje aspoň drobné prejavy slobodnej vôle.
Tak ako sa ľudia rôzne vyrovnávajú s rakovinou, tak sa rôzne postavia aj ku koncovke. Mali sme tu takých, čo úplne vysadili dokonca aj podpornú liečbu, ale aj takých, čo v zúfalstve presedeli hodiny na internete a hľadali nejaký zázračný liek.
Boli takí, čo sa uzavreli do seba a v kŕči čakali, kým príde pani s kosou. A aj takí, ktorí ešte aj v úplne posledný deň robili to, čo ich najviac bavilo a z čoho mali radosť. Mali sme tu pani, ktorá sa držala len pre to, aby ešte stihla narodenie prvej vnučky.
A aj starého pána, bývalého sudcu, ktorý odišiel sám, bez telefónu, s trochou jedla a vody do prenajatého zrubu a tam zomrel. S knihou v lone.
To boli šťastlivci. Z dvoch dôvodov. Že mali dosť síl. Dosť na to, že ich posledný kopanec od rakoviny nebolel natoľko, aby nemohli podniknúť nejaké to dobrodružstvo. Hoci aj malé.
A ich druhou devízou bolo to, že ich psychika a povaha boli nastavené tak, že si povedali, že hoci je nespravodlivé, že im zostáva už len posledná odrobinka z koláča, ešte si ju osladia a vychutnajú.
Nech to znie akokoľvek zvláštne, ja takéto odchádzanie považujem za dar. Hlavne pre to, že je také vzácne. Lebo väčšina onkologických pacientov bohužiaľ odchádza inak.
Plávajú niekde medzi vedomím vyburcovaným bolesťou a nevedomím vyvolaným liekmi. Až sa v jednom momente zastavia a utopia. Nezastavia sa z vlastnej vôle, ani vlastne nevedia, že plávajú svoj posledný bazén.