Návraty

Autor: Jana Shemesh | 21.2.2012 o 14:49 | (upravené 21.2.2012 o 14:54) Karma článku: 26,71 | Prečítané:  5464x

Na onkológiu sa ľudia vracajú z dvoch dôvodov. Pretože musia a pretože chcú. Stretla som takých aj takých. Nikdy neišlo o ľahké návraty.

Poznám ľudí, čo sa na onkológiu vrátili pár mesiacov po tom, čo im povedali, že už nemusia chodiť. Pre tých to nebol až taký šok. Pre takých, čo prišli po rokoch, to bolo ťažšie. Lebo naraz sa na nich vyrútilo to, čo sa roky zo svojich životov snažili vymazať. Sarit má necelých 40 a je tu po dvadsiatich rokoch. Začínala v detskom pavilóne, keď mala 16, odchádzala dvadsaťročná, už z oddelenia pre dospelých. Pre ňu je všetko iné. Pred dvadsiatimi rokmi boli trochu iné postupy, o dosť vyššia úmrtnosť a ako hovorí Sarit, zmenili sa tuším aj injekčné ihly. Keď bola chorá vtedy, trávila oveľa viac času v nemocnici, lebo v tom čase sa zastával prístup, že onkopacientom je tam najlepšie. Sarit za dvadsať rokov bez rakoviny vyštudovala, napísala dizertačnú prácu z fyzikálnej chémie, precestovala s batohom na chrbte a za minimálne náklady skoro pol sveta a naučila sa jazdiť na koni. O tom snívala ako tínedžerka po transplantácii kostnej drene. Pred pol rokom po troch týždňoch silnej chrípky (tak sa to vtedy javilo) vykašľala trochu krvi. A potom to už išlo veľmi rýchlo. Nález na pľúcach, mínus 15 kíl, zrušený výlet na Aljašku, operácia a tri kolá terapií. Sarit sa ešte stála nespamätala z toho, že opäť sedí na onkológii. Verí tomu, že to, čo jej pomôže je snívanie. Tak ako snívala o tom, že sa naučí jazdiť na koni, tak teraz sníva, že jej ešte vyjde aj ten výlet na Aljašku. Adina tiež nebola na onkológii takmer dvadsať rokov, keď sa rozhodla, že sa vráti. Odrástli jej deti, aj ona pobehala pol sveta, potom chodila na cvičenia pre ženy v zrelom veku, pomáhala v charite. Keď si v novinách prečítala o organizácii, ktorá pomáha onkopacientom, čo len nedávno imigrovali do Izraela a nevedia sa zorientovať, vedela, že toto je pre ňu. Ruština od starej mamy, francúzština z práce pre francúzsku firmu a ochota pomôcť. Po prvom dni chcela zdupkať. Kanceláriu jej dali s výhľadom na nemocničný park, kde aj ona sedávala a kde na lavičke pomáhala dcére s domácimi úlohami. Prvý týždeň preplakala, rozplakala sa aj keď hovorila s klientmi. Potom si uvedomila, že posledné, čo potrebujú, je vidieť uplakanú tvár. Tak im radšej rozprávala o tom, že pred dvadsiatimi rokmi bola tam, kde sú oni dnes. A teraz je na druhej strane. Aby ich previedla cez peklo. A aby im umožnila návrat. Návrat tam, kam si to najviac želajú.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?