Podľa toho, čo mi o sebe povedala, Liat nemá takmer žiaden dôvod na úsmev. Vyrástla u profesionálnych pestúnov, ktorí boli viac profesionálni ako pestúni, v škole sa trápila, lebo v čase keď bola školáčka považovali sa deti s dyslexiou za zaostalé, nevyšlo jej manželstvo, nemá deti a všetko, čo má má na pôžičku alebo z druhej ruky. A k tomu ešte rakovina. Ona sa však usmieva.
Na onkológii je úsmevov dosť. Profesionálnych od personálu, silených od príbuzných aj pacientov, víťazných, keď prídu dobré správy aj takých tých siláckych v zmysle "ty hnusná choroba ja ti ešte ukážem".
Liat sa však usmieva tak, že to nespadá ani do jednej z týchto kategórií. Usmieva sa tak nejak nadpozemsky, tak, ako ľudia, čo vedia, kým my ostatní len tušíme. Nie je už ani najmladšia, ani krásavica, nemá dokonalý chrup a choroba jej tiež nepridáva, ale jej úsmev by brala do kampane každá príčetná reklamná agentúra. Je to úsmev žiarivý, ozajstný, srdečný.
A hlavne je tam stále. Niekedy celkom drobný, ale je. Minule som sa jej pýtala ako to robí. Opýtala sa ma, že čo. A ja že s tým úsmevom. Usmiala sa od ucha k uchu a povedala, že ten špeciálny úsmev je jediné, čo má. Nedostalo sa jej poriadnej rodiny, ani vzdelania a ani zdravia. Tak sa teší z toho čo má. A my, čo sme mali šťastie stretnúť ju a jej úsmev, sa tešíme tiež.