Bilancia

Autor: Jana Shemesh | 22.6.2011 o 11:33 | Karma článku: 23,80 | Prečítané:  11638x

Pred pár dňami to bol rok, čo mi oznámili, že mám rakovinu. Dnes chcem bilancovať. Napriek všetkému to nebol zlý rok, aj keď boli dni, keď som si želala len zavrieť oči a už ich neotvoriť.

Pre svoje dobro, aj dobro tých okolo mňa. Lebo rakovina nevyčerpáva len pacienta, ale aj všetkých naokolo. Hlavne keď je to ako na hojdačke, ako v mojom prípade. Vždy keď sme dosiahli aký taký pokrok, vyhodilo nás to späť do bodu nula. A to bolí. Zamýšľam sa, či ma tento rok zmenil. Zaiste, ale nie radikálne. Len sa mnohé črty viac vyrysovali. Ako vrásky na tvári. Boli tam azda vždy, ale zrazu vyskočili a z tváre už viac nezmiznú. Asi som definitívne dospela. A napokon prestala reptať na svoju tvrdohlavosť, nezávislosť, hrdosť a takmer maniackú neschopnosť obsedieť. To všetko mi komplikovalo život do rakoviny, ale pomohlo a pomáha mi jej vzdorovať. Vzdor sa stal mojím životným krédom. Do rakoviny som tento postoj tiež celkom pestovala, ale zväčša na samé hlúposti. Teraz vzdorujem jednému veľkému svinstvu a teším sa, keď mi to občas vyjde. Lebo boli aj veľmi svetlé momenty. Ako vtedy, keď som čakala v čakárni onkológie a primár požiadal sestričku, aby mu priviezla tú pacientku, čo čaká na vozíku. Z mojich výsledkov mu totiž vyšlo, že už nevládzem chodiť. Do ambulancie som vkráčala. Nebol to žiaden nástup elegantnej labute, ale dovliekla som sa. Primárovi sa zarosili okuliare a a ja som mala pocit, že som práve zdolala osemtisícovku bez kyslíka. Toto nepíšem pre to, aby vznikol úplne nesprávny dojem, že som hrdinka. Veď som preliala hektolitre sĺz, hysterčila tak, že by si to zaslúžilo Oscara, mala časté záchvaty sebaľútosti, nenávisti, závisti a malovernosti a boli situácie, keď som si koledovala o prefackanie, aby som sa prebrala z dojmu, že som jediná, čo trpí. Neviem, kto okrem mojich milovaných, mi napokon nedovolil spadnúť do rokliny sebadeštrukcie a nepátram po tom. Len to s vďakou akceptujem. Tak ako som sa hneď na začiatku rozhodla, že nebudem pátrať, prečo sa práve moje bunky rozhodli páchať hromadné harakiri. Azda to má nejaký hlbší zmysel, aj keď pravdupovediac, keď človek sedí v mokrej posteli, lebo nestihol dobehnúť, tak sa cíti ponižujúco nízko. Mám za sebou ťažký rok v podobe vybieleného účtu (a nielen môjho),niekoľkých definitívne mŕtvych vzťahov, jaziev, veľkého spánkového deficitu a výčitiek svedomia z toho, čím som povláčila moju rodinu. Tento rok bol však aj rokom poznania, že existuje nezištnosť, šľachetnosť, ľudskosť a empatia. Že vládzem, aj keď už nevládzem a žijem, aj keď štatistiky sú proti mne. Nebol to zlý rok. Už len pre to, že bol. Keby ste mi pre pár rokmi povedali, že toto mi bude stačiť, niekam by som vás poslala.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?