Novinárka a mama. Ale väčšinou mama a novinárka.http://www.bux.sk/autori/49127-jana-shemesh.htmlhttps://www.facebook.com/pages/Jana-Shemesh/276179095889965 Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Túto vetu som si prečítala na Facebooku. Napísala ju blogerka Alica Biela. Znela: leto a rakovina nejdú dohromady. Áno, letné prázdniny sú pre chorých rodičov, hlavne pre mamy školopovinných detí, extra záťaž. O deťoch ani nehovoriac.
Vždy keď idem na kontrolu na onkológiu, som pripravená na najhoršie. A zakaždým keď to nastane, som v šoku. Už nie v takom hysterickom so slzami a preklínaním, ale na pohľad pokojnom, takmer neviditeľnom. Ale otriasť sa už viem pomerne rýchlo.
Daniela prešla onkológiou s tromi ochoreniami. Za posledných dvadsať rokov jej úspešne vyoperovali nádor na mozgu, prišla o obidva prsníky a pred pol rokom ju jej kozmetička upozornila na škvrnu na spánkoch prekrytú vlasmi tak, že Daniela si ju nemohla poriadne všimnúť. Bola to rakovina kože.
Dafna dvadsať rokov učila budúce diétne sestry. To bolo dopoludnia. Popoludní viedla kurzy pre verejnosť. Chodila po nemocniciach, domovoch dôchodcov, konzultovala individuálne s ľuďmi, ktorí mali od lekára naordinovanú diétu, alebo len chceli zdravo jesť či variť pre svoje deti. Chodila po kibucoch a presviedčala tam farmárov, aby pestovali ovocie a zeleninu v bio kvalite. Ona sa stravovala presne podľa toho, ako učila.
Sigalit má 180 centimetrov, jej mama o dvadsať menej. Na tom parkovisku obidve vyzerali ako kôpky nešťastia. Nejaká sviňa im ukradla ich auto. Ako inak nazvať človeka, čo zoberie na parkovisku pred onkológiou najmenší fiat v celom šírom okolí s jasným označením, že sa v ňom vozí invalid.
Chava nedovolila, aby jej dali injekciu na upokojenie na maminom pohrebe. Aj keď bolesť bola neúnosná a na zdesenie všetkých prítomných sa prejavovala hrozným kvílením. Takým, čo odvádzal pozornosť od toho, na čo vlastne prišli. Chave to bolo jedno. Nastal jej osobný koniec sveta. Stalo sa to pred desiatimi rokmi a Chava o tom rozpráva s dosť silným odstupom. Chava je laborantka na patológii v našej nemocnici. A moja,dalo by sa povedať, už takmer kamarátka.
Vzdať sa je ťažšie ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Je to možno ešte ťažšie ako sa nevzdať, hlavne keď vám ľudia sústavne opakujú, že sa vzdať sa nesmiete.
Keď Dvore oznámili, že má rakovinu, zobrala to ako výzvu, hoci to slovo nemá rada. Takých s výzvou som poznala viacerých. Nasadili si pred svetom aj sebou samými tvár odhodlaného bojovníka, ktorého nič nezlomí. Nevydržali to dlho, lebo výzva sa premenila na neznesiteľnú záťaž, nezvládnuteľné bremeno, nezahojiteľný, sústavne sa oškierajúci a uškierajúci vred na dlani.
Amália bola pre mnohých príkladom toho, ako všetkým tak nejak preplávať. Charakterizoval ju ľahkovážny smiech, prehadzovanie problémov z pleca na plece a to, ako človeku vedela stisnúť ruku. Tak, že sa prebral. Od bolesti a prílevu života. Amália mala meno ako víla a niečo nadpozemské v nej naozaj bolo.
Minule som v televízii zazrela šot o tom, že sa významne zmenil pohľad na rakovinu a čas, ktorý sa s ňou dá žiť. Kým ešte nedávno lekári za úspech považovali päť rokov, dnes už radšej hovoria o desaťročí. Je to vynikajúca správa, hoci treba povedať, že sú onkologické diagnózy, na ktoré sa to stále nevzťahuje a že kvalita života, ktorú je medicína schopná zabezpečiť pacientom, je tiež veľmi rôzna.
Tento text boli pôvodne poznámky k poviedke, ktorá nikdy nevznikla. Mala opisovať vývoj manželského či partnerského vzťahu, do ktorého vstúpila rakovina. Robila som si ich takmer rok. Toľko som ten pár stretávala v hale onkologickej kliniky. Poviedku som napokon nenapísala, lebo som zistila, že vonkajšie pozorovanie nestačí. Nikto nevie, čo je pod povrchom.
Romy vedela, že má vyššiu šancu dostať rakovinu prsníka ako iné ženy. A dávala si na to pozor. Kontrolovala sa každý mesiac. Keď si našla hrčku, utekala k doktorovi. Bolo to tam. Matke troch malých detí ju vybrali, navrhli tradičný poperačný postup a povedali jej, že to vyzerá nádejne. Rakovinu zachytili skoro, Romy bola ako bývalá vrcholová športovkyňa v dobrej forme, mala malé deti a to je najsilnejšia motivácia žiť. Romy sa ale prestala liečiť. Nechcela chodiť na ožarovanie, brať hormóny, nič.
Keď som ochorela na rakovinu, aj potom neskôr, keď som sa zverila, že sa to nevyvíja dobre, začali mi známi aj neznámi ľudia posielať odkazy, ako sa liečiť. Najprv som to s vďakou ignorovala, potom už len ignorovala a nakoniec ma to začalo vytáčať. Lebo som zistila, že futbalu, pivu, politike a rakovine rozumejú všetci.
Prišli k nám tri nové pacientky. S rovnakou diagnózou, po odrezaní prsníka, s holou hlavou. Všetky tri sú osamelé matky a majú okolo štyridsať rokov. Každá má minimálne dve deti. Všetky tri sú prirodzene vydesené, ale spôsob, akým sa s tým vyrovnávajú ony aj ich rodiny, je silno individuálny. Napokon, ako všetko súvisiace s rakovinou.
Možno to bola len momentálna zdravotná kríza, zrejme sa pod to podpísalo aj to, že za posledné tri týždne mi takmer každý deň volali, že niekto, koho som poznala zomrel, lebo veď bol marec a ako vieme.... Hoci teda toto žiadni starci neboli, boli to často ľudia ešte mladší ako ja. Jednoducho nemala som náladu, ani nádej.Zvažovala som silno, že prestanem písať tento blog.
Alina prišla do Izraela pred dvanástimi rokmi s 250 dolármi vo vrecku. Mala niečo cez dvadsať, žiadne vzdelanie, nevedela cudzie jazyky a okrem sestry, ktorá sa prisťahovala dávnejšie a veľmi sa s ňou nemusela, tu nikoho nepoznala. Mala ale svoje plány. Iné ako ostatní prisťahovalci.
Matti nám na terapeutických sedeniach občas rozpráva, ako si predstavuje svoju biologickú mamu. Priznáva, že v detstve si vymýšľal príbehy o tom, kto sú jeho rodičia. Najprv si vysníval, že sú tajní agenti a nemôžu sa k nemu priznať, aby ho ochránili. Neskôr pochopil, že jeho príbeh bol asi oveľa obyčajnejší a že jeho mama sa ho vzdala. Lebo nemala inú možnosť, čo sa podľa Mattiho ešte dalo zniesť, alebo bola jednoducho taká, s čím sa ľahko nežije.
Ako vychovať dieťa, ak hrozí, že sa nedožijete jeho dospelosti? Na čo sa sústrediť v dobe, keď si niektorí ľudia z výchovy svojich detí urobili podobnú modlu ako z kariéry, peňazí alebo výborného vzhľadu a zdravého životného štýlu? Keď je internet plný dobrých rád a všetci majú návod na to, ako sa to má robiť? Byť rodičom je dnes ťažšie ako inokedy predtým. Byť vážne chorým rodičom, to je ešte väčšia záťaž.
Sedela som pred počítačom, keď sa to stalo. Najprv taká malá kvapka krvi. Cítila som ako mi steká z nosa. Najprv tak plazivo, potom padala čoraz rýchlejšie až sa roztrieštila na písmene M. Veľmi som ju chcela zadržať. Ale nedalo sa to.
Tento blog je voľným prekladom listu, ktorý som napísala terapeutke našej podpornej skupiny. Urobili sme jej takú knihu, každý do nej napísal svoju stranu. Aviva odchádza do predčasného dôchodku. Pravdupovediac, nečudujem sa jej. Vyhorenie je už na nej vidieť.
